Do konca 17. storočia začína svet čarodejníc a bosoráctva pomaly miznúť. Dochádza k oddeleniu vlády od cirkvi a úcta k tradičným autoritám bola narušená obdobím racionalizmu a osvietenstva. Ľudia si znovu osobujú právo na svetské aj obradné užívanie drog a prestávajú veriť, že by Boh vyžadoval ľudské utrpenie. Do spoločnosti vstúpil moderný duch.
Prvé základy pre vedecké spoznávanie vlastností jednotlivých druhov drog a využívanie ich účinkov boli neisto položené už v stredovekej medicíne, ktorá bola do istej miery ochránená od náboženského vyčíňania. Avšak až následkom oslabenia vplyvu cirkvi na spoločenský život sa o pohanské drogy začali zaujímať lekári, lekárnici aj chemici.
Osobitné postavenie v Európe malo ópium, ktoré bolo v 18. storočí bežne dostupné v lekárňach aj pre širokú verejnosť. Predávalo sa ako liek na rôzne druhy zdravotných problémov, od obvyklých bolestí až po nespavosť. Na nelekárske účely bola táto droga taktiež často využívaná známymi osobnosťami a umelcami svojej doby. V Európe a Amerike trvá tento tolerantný vzťah k ópiu zhruba dve storočia a Európa sa zároveň stáva hlavným svetovým dovozcom aj vývozcom tejto drogy.
Obyvatelia Číny a Indie pred príchodom Európanov do Ázie konzumovali ópium v oveľa väčších množstvách ako v Starom svete a Amerike. Dôvodom tohto nepomeru bolo, že ópium zo Stredomoria a Malej Ázie obsahovalo dvakrát toľko účinnej látky než bengálske alebo čínske ópium. Keď sa však v Ázii objavili Európania s veľmi kvalitným tovarom, bolo dovezené ópium na čínskom trhu veľmi žiadané.
Ópiový problém v Číne nastal až vtedy, keď čínsky cisár zakázal nakupovať ópium od Európanov, aby zamedzil výmene čaju, korenia, či hodvábu za drogu, pretože výmenný obchod podkopával cisárske rezervy drahých kovov. Keď ďalší z cisárov zakázal okrem dovozu ópia aj pestovanie maku, ktoré bolo až dovtedy povolené, prispel tým k nevídanému rozmachu pašeráctva.
Približne po sto rokoch tohto prohibičného režimu a extenzívneho čierneho obchodu s drogou vykázala čínska obchodná bilancia prvýkrát stratu. Vtedajší čínsky cisár sa v dôsledku toho odhodlal prehodnotiť dovtedajšiu ópiovú politiku. Avšak predtým, ako sa v tejto otázke definitívne rozhodlo, došlo ku vzniku tzv. Prvej ópiovej vojny s Angličanmi, ktorí sa postupne presadili v bojoch o dodávky ópia do Číny. Vojna však netrvala dlho. Angličania rýchlo porazili demoralizované čínske vojsko a v roku 1842 anglická koruna nadiktovala Číne svoje podmienky. Okrem platenia vysokých reparácií došlo k otvoreniu nových prístavov.
Pozoruhodné je, že po porážke Číňanov ostalo ópium na zvláštne prianie Angličanov stále pod prohibíciou, hoci sa mohlo distribuovať úplne voľne. Objem pašovaného ópia sa postupne ešte zvýšil. O dvanásť rokov neskôr v dôsledku odporu Číny platiť reparácie vypukla Druhá ópiová vojna, ktorá bola taktiež ukončená rýchlou kapituláciou Číňanov. Následne sa v Číne otvorili ďalšie prístavy, ktoré umožnili Európanom obchodovať ešte extenzívnejšie.
Tvrdú ranu európskemu obchodnému režimu nakoniec uštedrila až zmena čínskej politiky, ktorá dovoz a konzumáciu ópia zlegalizovala. Neskôr čínsky panovník zašiel ešte ďalej, keď sa rozhodol pestovať mak priamo v Číne. O desať rokov na to, v roku 1890, dokázala Čína pokryť väčšinu vnútorného dopytu. V tejto súvislosti paradoxne vyznieva, že až keď sa európsky ópiový monopol v Číne totálne zrútil, anglický parlament vydal vyhlásenie, že obchodovanie s ópiom vo veľkom je morálne neospravedlniteľné. Pozoruhodná je aj skutočnosť, že zmena vedúca k legálnemu užívaniu ópia v Číne neviedla automaticky k zvýšeniu počtu jeho užívateľov. Tridsať rokov potom, ako sa ópium stalo predmetom voľného obchodu, ho pravidelne užívalo približne 0,5% celkového počtu čínskeho obyvateľstva.