V roku 1932 bola v Spojených štátoch amerických po 12 rokoch trvania ukončená alkoholová prohibícia. V tejto súvislosti vyšla najavo veľmi znepokojivá bilancia. Tretina tzv. prohibičných agentov malo sporné záznamy vo svojich spisoch, pričom mnohí z nich boli obvinení z lúpeže, falšovania údajov, priekupníctva, či krivej prísahy. Takmer 30 000 osôb umrelo na následky požitia metylalkoholu a iných jedovatých destilátov a mnohí ďalší utrpeli trvalým poškodením organizmu. V sociálnej sfére prohibícia viedla ku kriminalizovaniu veľkého množstva užívateľov zo všetkých spoločenských skupín a k posilneniu organizovaného zločinu.
Z odborného hľadiska spochybňovali lekári a lekárnici význam prohibičnej legislatívy aj vo vzťahu k iným drogám než alkoholu (Harrisonov zákon). Argumentovali tým, že uvedený zákon pomohol vytvoriť rozsiahly čierny trh s drogami a organizovaný systém drogových dílerov a narkomanov, ktorých závislosť úzko pripútala k podsvetiu. V tejto situácii bolo preto nevyhnutné hľadať uspokojivú odpoveď na otázku, aké bude ďalšie právne postavenie drog. Napriek silnejúcemu znepokojeniu odbornej verejnosti sa však výkonné orgány Spojených štátov amerických rozhodli pokračovať v represívnej politike.
K ďalšiemu posilneniu protidrogovej legislatívy došlo následne v roku 1937 prijatím novej právnej normy, tzv. Marihuana Tax Act, ktorou bolo mimo zákon postavená marihuana. Podobne ako to bolo pri Harrisonovom zákone, ani tu sa nejednalo o trestnú normu, ktorá by si vyžadovala dodatok k ústave, ale prakticky znamenala trestanie výroby, poskytovania a vlastnenia marihuany.
Rozhodnutie kriminalizovať marihuanu je veľmi pozoruhodné hneď z niekoľkých dôvodov. Podľa údajov do roku 1937 sa nikdy nepreukázala zvýšená škodlivosť tejto drogy na ľudský organizmus, ani priama súvislosť medzi jej užívaním a páchaním trestných činov. Taktiež ani podľa podrobných štúdií vypracovaných pre potreby americkej armády vo vzťahu k jej jednotkám umiestnených v Paname, kde sa dlhodobejšie dostávali do kontaktu s touto drogou, sa nepotvrdila jej škodlivosť alebo potreba proti nej akokoľvek zasahovať. Tieto materiály vo svojich záveroch brali do úvahy Správu Komisie pre indické konope vydané v rokoch 1893 – 1894 britskou vládou, ktorá mimo iného uvádzala, že jej zneužívanie je výnimočné a umiernená konzumácia nespôsobuje prakticky žiadne škodlivé následky.
Dôvody zmeny právneho postavenia marihuany je teda potrebné hľadať skôr v subjektívnom pohľade americkej spoločnosti. Jednu časť tejto perspektívy tvorilo pretrvávajúce úsilie prohibičných združení, kým druhá vyplývala zo skutočnosti, že tridsiate roky 20. storočia boli obdobím hospodárskej krízy. Pri nedostatku pracovných príležitostí predstavoval príliv mexickým imigrantov na trhu práce značnú konkurenciu. Keďže Mexičania mali vo zvyku fajčiť marihuanu, ekonomické obavy spolu s rasistickým postojom obyvateľov južných častí Spojených štátov amerických dotvárali verejnú mienku volajúcej po jej zákaze, ktorá bola navyše podporovaná dezinformačnou mediálnou kampaňou.
V oblasti medzinárodnoprávnej úpravy pribudli ďalšie tri dohovory. Za zmienku stojí Dohovor o obmedzení výroby a úprave distribúcie omamných látok z roku 1931, ktorý pre štáty stanovoval ročné kvóty na výrobu kontrolovaných látok a vytvoril medzinárodný orgán na kontrolu ich dodržiavania. Ešte významnejší však bol Dohovor o potláčaní nezákonného obchodu s nebezpečnými drogami z roku 1936, ktorý zaväzoval zmluvné krajiny, aby vytvorili špeciálnu protidrogovú administratívu a prísne trestali väzením nielen nezákonný obchod s drogami, ale aj samotnú držbu narkotických látok.