Na obdobie psychodelickej vzbury nadviazala etapa prudkého nárastu užívania tradičných nelegálnych drog, akými boli heroín, kokaín a marihuana, ale zároveň aj legálnych látok – alkoholu, tabaku a kávy. K tomuto nárastu okrem iného prispelo aj obmedzenie produkcie niektorých látok (prevažne amínov, barbiturátov a hypnotík), ktoré boli legálne až do prijatia posledných medzinárodných dohovorov.
Z dlhodobejšieho hľadiska represia v Spojených štátoch amerických nedokázala zastaviť prudký a neočakávaný nárast užívania heroínu, keďže koncom sedemdesiatych rokov sa počet príležitostných užívateľov odhadoval asi na 25 miliónov. Zároveň bolo zrejmé, že aj účinnosť opatrení v oblasti liečby závislosti na heroíne bola len minimálna a mala svoje úskalia. Vynútená liečba závislých užívateľov v nápravnovýchovných zariadeniach trvala len po dobu ich výkonu trestu, pričom z vlastného podnetu sa k odvykacej liečbe prihlásilo iba minimum osôb.
Hlavným prostriedkom pre liečbu zo závislosti na heroíne sa stal metadon, ktorý bol podávaný ako jeho náhrada. Nevýhodou metadonovej liečby bolo, že tento substitút bol z hľadiska účinkov na ľudský organizmus tvrdšou drogou ako heroín, ale eufória vyvolaná jeho užitím bola ďaleko menšia, čo narkomanov viedlo k súbežnému užívaniu ďalších drog. V konečnom dôsledku počet obetí, ktoré umreli na predávkovanie týmto narkotikom, postupne dorovnal počet obetí užívajúcich heroín, ktorí umierali skôr kvôli prísadám v droge (laktóza, chinín, kakao, lekárnické opiáty, jed na krysy a ďalšie).
Začiatkom sedemdesiatych rokov sa odhadovalo, že kokaín užívalo asi 5 miliónov Američanov. Napriek skutočnosti, že v priebehu niekoľkých rokov počet užívateľov niekoľkonásobne vzrástol, bol kokaín považovaný skôr za menší problém, a to kvôli menšej škodlivosti na ľudský organizmus než spôsobovali amfetamíny, barbituráty alebo alkohol. Tak ako sa heroín spájal skôr s nižšou spoločnosťou, kokaín bol spájaný so spoločnosťou vyššou a bol užívaný hercami, umelcami alebo politikmi.
Marihuana je ďalšou drogou, ktorá sa od začiatku šesťdesiatych rokov masovo rozšírila na území USA a niektorých západných krajín Európy. V roku 1972, v rámci zefektívnenia boja proti drogám, americký prezident Richard M. Nixon zriadil Národnú komisiu pre marihuanu a zneužívanie drog, ktorej hlavnou úlohou bolo zhromaždiť a vyhodnotiť všetky dostupné informácie o marihuane. Komisia, podobne ako iné tímy expertov pred ňou, došla k záveru, že ide o látku, ktorej umiernené užívanie je v podstate neškodné a odporučila kompetentným orgánom jej dekriminalizáciu.
Celoštátny prieskum realizovaný v Spojených štátoch amerických v roku 1979 ukázal, že 68% mladých ľudí prišlo niekedy s produktmi z konopy do styku a asi polovica z nich ich pravidelne užívala. Celkovo sa počet pravidelných a príležitostných užívateľov tejto látky odhadoval v priemere od 35 do 40 miliónov, pričom sa ale nepreukázala spojitosť medzi jej užívaním a trestnou činnosťou a rovnako ani neboli zaznamenané prípady predávkovania. Štatistika vypracovaná v rokov 1976 – 1977 uvádza 10 úmrtí spôsobených hašišovým olejom (ktorého toxicita je spôsobená látkami použitými pri jeho extrakcii), 310 úmrtí spôsobených metadonom, 2530 alkoholom, 2700 barbiturátmi, 390 aspirínom a 880 Váliom.
Od roku 1977, kedy sa prezidentom Spojených štátoch amerických stáva Jimmy Carter, sa na krátke obdobie mení aj oficiálny postoj Bieleho domu k problematike týkajúcej sa mäkších drog. Spojené štáty americké sa krátkodobo stávajú jedným z hlavných svetových pestovateľov konopy a jeho držba prestáva byť v štáte Kalifornia trestným činom. K uvoľneniu atmosféry postupne dochádza aj v Kanade a v niektorých krajinách západnej Európy, kde je jej užívanie oficiálne či fakticky povolené. Katastrofické vízie odporcov tolerantného postoja k tejto droge sa teda nenaplnili, čo možno ilustrovať aj na príklade Holandska, kde sú produkty z konopy dlhodobo vo voľnom predaji, ale ich užívanie nijako neohrozuje demokratickú spoločnosť.