Začiatkom 50-tych rokov dochádza v Spojených štátoch amerických k ďalšiemu posilňovaniu protidrogovej legislatívy. Uvedené zmeny sa odohrávali na pozadí povojnovej protikomunistickej paranoje, ktorá v tej dobe do značnej miery tvorila tvár Ameriky. Historický kontext naznačuje, že predstavitelia boja proti drogám túto situáciu modelovali podľa vlastných predstáv a využívali ju na politické ciele. Prirodzený následok takto živenej národnej hystérie sa okrem iného odrazil aj na zvyšovaní počtu protidrogových agentov a prijímaní represívnejších drogových zákonov.
V roku 1951 bol v Spojených štátoch amerických prijatý ďalší zásadný protidrogový zákon, tzv. Boggsov zákon. Stanovil minimálny trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov už za prvý prečin, napríklad za držbu akéhokoľvek množstva drogy, pričom sudcovi nebolo umožnené upustiť od potrestania, ani odsúdeného prepustiť na podmienku. Podobne ako Harrisonov zákon z roku 1914, ktorý zbavoval lekárov možnosti rozhodnúť o tom, čo znamená „medicínske užívanie“ niektorých drog, Boggsov zákon znemožňoval sudcom vyniesť primeraný rozsudok.
V kontexte týchto radikálnych krokov bol v roku 1956 bol v Spojených štátoch amerických prijatý ďalší zákon, tzv. Narcotics Control Act, ktorý za prvý drogový prečin zavádzal trest odňatia slobody v trvaní 5-tich rokov a možnosť uložiť výnimočný trest osobám starším ako 18 rokov, ktoré predali heroín nedospelým osobám. V nadväznosti na takéto tvrdé postihy začali drogy na čiernom trhu predávať maloletí kameloti, pričom vzrástli ich ceny a znížila sa ich kvalita. Za pár rokov od prijatia tohto zákona sa vo väzení nachádzalo desaťkrát viac osôb odsúdených za drogové trestné činy, väčšinou však len závislí užívatelia a drobní pouliční díleri.
Tvrdé protidrogové postupy zákonite zmenili samotných užívateľov drog. Tradičný konzument – starší ako 40 rokov, práceschopný a predstaviteľ strednej vrstvy, prestal pod vplyvom represie užívať kriminalizované prírodné drogy a prešiel na alkohol, syntetické opiáty alebo barbituráty. Zároveň sa v týchto podmienkach medzi mladými ľuďmi objavil nový konzument drog (väčšinou heroínu) – priemerne 25-ročný, z neusporiadaných pomerov, s nízkou pracovnou kvalifikáciou a s dobrým prístupom na čierny trh.
V dôsledku negatívnych spoločenských dopadov protidrogovej politiky sa koncom 50-tych rokov začala do problematiky aktívnejšie zapájať lekárska a právnická odborná verejnosť, ktorá ostro kritizovala dovtedajšie postupy. Táto kritika priniesla určité zmeny. Obchod s drogami bol naďalej zakázaný, ale prestala sa trestať samotná konzumácia drog. Užívateľ nezákonných látok sa dostal do podobného postavenia ako alkoholik s tým rozdielom, že alkoholici boli povinní podstupovať odvykaciu liečbu a rehabilitácie, kým užívatelia opiátov, kokaínu alebo konope boli považovaní za ťažko chorých, pričom takáto choroba sa považovala za epidemickú a musela sa liečiť v karanténe. Hoci išlo o nesystémový prístup, ktorý bol niektorými vedeckými kapacitami odsúdený ako neprimeraný, v kontexte dovtedajšieho vnímania drogového problému sa jednalo o určitý krok vpred.