Represívne obdobie v Spojených štátov amerických prehradil nečakaný záujem o halucinogénne drogy ako o nové zdroje hlbšieho poznania. Vďaka nemu sa zároveň sformoval prvý zárodok občianskej opozície proti prohibícii, ktorého priekopníkmi boli intelektuáli z rôznych oblastí. Ich experimenty s halucinogénnymi drogami boli spočiatku izolované, ale neskôr výsledky ich experimentovania a odbornej aplikácie vyvolali v Spojených štátov amerických obrovskú senzáciu a následná spoločenská diskusia výrazne ovplyvnila svoju dobu.
Za významného popularizátora užívania halucinogénnych drog možno považovať Aldousa Huxleyho, ktorý experimentoval s meskalínom a neskôr svoje štúdium rozšíril aj na psilocybín a LSD. Koncom päťdesiatych rokov si jeho myšlienky o vizionárskych prežitkoch a ich účinkoch na rozvoj ľudskej osobnosti získali popularitu medzi študentmi na mnohých prestížnych amerických univerzitách, ako aj v umeleckých a intelektuálnych kruhoch a šírili sa ďalej neuveriteľnou rýchlosťou.
Huxley po svojich prvých skúsenostiach s meskalínom uvidel v týchto látkach významný potenciál pre duchovný rast človeka a stal sa ich zanieteným zástancom. Argumentoval, že všetky naše skúsenosti sú v skutočnosti podmienené chemickými procesmi v ľudskom tele, či už sa jedná o halucinogénne látky alebo rôzne metódy niektorých náboženstiev, akými sú napríklad špeciálne spôsoby dýchania alebo spievanie náboženských piesní, následkom čoho sa zvyšuje hladina kyslíka v krvnom obehu človeka.
Medzi ďalších predstaviteľov experimentovania a výskumu so psilocybínom a LSD patril Timothy Leary. Jeho výskum na dlhú dobu zastrešovala univerzita na Harvarde. Learyho prvé pokusy sa týkali podávania psilocybínu zdravým spoločensky integrovaným jedincom, z ktorých viac ako polovica uviedla, že sa po experimente cítila trvale obohatená a takmer všetci sa ho chceli zúčastniť znova. Neskôr sa ďalším experimentom s týmito látkami podrobili študenti a vyučujúci z Harvardu a iných univerzít, beatnickí umelci a literáti, ako aj niektoré ďalšie známe osobnosti.
Okrem individuálneho experimentovania s LSD a špecializovaného výskumu bolo počas pätnástich rokov touto látkou odborne liečených niekoľko desiatok tisíc osôb, pričom nebol zaznamenaný ani jeden prípad zločinu alebo úmrtia, ktoré by sa jej dali pričítať. Za významného odborníka v oblasti výskumu a liečby prostredníctvom LSD možno považovať amerického psychiatra českého pôvodu Stanislava Grofa, ktorý sa stal zakladateľom nového psychologického smeru – transpersonálnej psychológie.
Odborníkmi z oblasti psychológie a psychoterapie boli vyzdvihované najmä dve vlastnosti LSD. Mala schopnosť oslobodzovať jedincov od potlačovaných zložiek osobnosti, dôsledkom čoho im vo vzťahu ku konkrétnemu problému poskytla dlhodobé alebo trvalé duševné uvoľnenie, a vyvolávať „krátkodobú modelovú psychózu“, s použitím ktorej sa dosiahli v Spojených štátoch amerických najmä v oblasti penitenciárnej starostlivosti obdivuhodné výsledky.
Napriek zaznamenaným úspechom s lekárskym využitím halucinogénnych drog bola v roku 1966 Kongresom Spojených štátov amerických zriadená špeciálna podkomisia poverená zmenou definície LSD a psilocybínu na drogy bez lekárskeho a vedeckého využitia, čo bolo prvým predpokladom, ktorý oprávňoval postaviť tieto látky mimo zákon. S LSD sa napokon začalo prvýkrát nelegálne obchodovať v roku 1967. Nekontrolovateľný mechanizmus čierneho trhu tak okrem iného umožnil, že túto drogu mohol užiť hocikto bez lekárskeho dozoru a často v neadekvátnych situáciách.
Obdobie 15-ročnej psychodelickej opozície, a to čo so sebou priniesla v spoločenskej, umeleckej, vedeckej a lekárskej oblasti, otriaslo doterajším stereotypným rozdeľovaním látok na prípustné, akými boli lieky a potraviny, a neprípustné, akými boli psychoaktívne látky. Hoci v priebehu niekoľkých desaťročí bolo mnoho jednotlivcov zatýkaných a odsudzovaných za držbu nelegálnych látok, nebolo možné ďalej tvrdiť, že v lekárňach sa predávali zdravšie alebo prospešnejšie drogy. Kým predtým sa prohibičné myšlienky vo vzťahu k drogám nikdy nestretávali s výhradnou podporou vedcov, lekárov alebo právnikov, v tomto období začali strácať aj podporu širších vrstiev spoločnosti.
Na medzinárodnej úrovni boli v tomto období prijaté dva právne nástroje. Jednotný dohovor o omamných látkach z roku 1961 nahrádzal takmer všetky predchádzajúce medzinárodné dohovory o drogách, podrobnejšie upravil a unifikoval vnútroštátne a medzinárodné záväzky zmluvných štátov vo vzťahu k omamným látkam a komplexnejšie upravoval ich vzájomnú medzinárodnú spoluprácu. Ďalšou medzinárodnou právnou normou prijatou v roku 1971 bol Dohovor o psychotropných látkach. Prijatie tohto dohovoru vyplynulo priamo z potreby dostať pod kontrolu niektoré nové látky, ktorých väčšina nebola zahrnutá v pôsobnosti Jednotného dohovoru o omamných látkach, mimo iného aj LSD, psilocybínu a meskalínu.
Skutočné dôvody všeobecného zákazu psychodelických drog a potláčania ich užívania nie je možné nájsť v hodnotení ich užitočnosti alebo škodlivosti, pretože inak by k ich najprísnejšiemu zákazu zrejme nikdy nedošlo. Zo súvislostí sa však dá logicky vyvodiť, že skutočným dôvodom ich zavrhnutia bol rozsah, v akom ich ľudia užívali alebo chceli užiť, ako aj obavy z možných zmien v ponímaní spirituality, náboženstva, organizácie spoločnosti, či v ďalších oblastiach novodobej americkej a európskej kultúry.