Novým farmaceutickým produktom uvedeným na trh v 30-tich rokoch boli amíny (amfetamín, dexamfetamín, metamfetamín), ktoré sa v lekárňach predávali ako prostriedky proti bežným zdravotným ťažkostiam. V skutočnosti išlo o stimulanty nervového systému, ktoré boli niekoľkonásobne aktívnejšie a zároveň lacnejšie ako kokaín. Vďaka silnému euforizačnému účinku sa zvykli podávať proti rôznym druhom depresií, ale široké využite našli aj počas druhej svetovej vojny, kedy sa vo veľkých množstvách poskytovali vojakom, pretože znižovali chuť do jedla, potláčali nevoľnosť, únavu a skľúčenosť. Po vojne sa ťažisko užívania amínov opätovne presunulo medzi civilné obyvateľstvo. Vďaka masívnym reklamám sa v povojnovom období vyrábali v ohromných množstvách, a keďže boli v podstate voľne dostupné, zapríčinili množstvo zdravotných problémov a úmrtí v dôsledku predávkovania alebo dlhodobého užívania.
Napriek skutočnosti, že amíny boli na trh prvýkrát uvedené v Spojených štátoch amerických, americká diplomacia ešte celé desaťročia nepožiadala o ich medzinárodnú kontrolu. Možno sa domnievať, že tento trend pretrvával hlavne preto, lebo sa jednalo o syntetické látky bez stigmatizácie z minulosti, ktoré boli zároveň vo veľkom rozsahu vyvážané do rozvojových zemí, z čoho plynuli nemalé zisky.
Podobný ohlas ako amíny dosiahli aj barbituráty, o ktorých by sa dalo laicky povedať, že sú to omamné látky s najväčšou schopnosťou omámiť. Podľa dikcie zákona sa však nejednalo o omamné drogy, a tak boli barbituráty ešte dlhé roky dostupné aj bez lekárskeho predpisu. Podľa odhadov z roku 1962 bolo na barbiturátoch v Spojených štátoch amerických závislých približne 250 000 Američanov, pričom si svoj stav závislosti ani neuvedomovali. V porovnaní s morfiom a heroínom sa konzumácii barbiturátov pripisovali oveľa horšie abstinenčné príznaky a takisto aj vyššie riziká náhodného predávkovania.
Medzi drogy objavené v medzivojnovom období možno zahrnúť aj syntetické opiáty. Medzi najznámejšie patria petidín, metadon, cetobemidon, alebo dextromoramid. Všetky z nich boli silne návykové a aktívnejšie ako heroín. Aj pri nich sa opakoval podobný vzorec ako u ostatných vyššie spomenutých syntetických látok. Na začiatku boli uvádzané na trh ako farmaceutické produkty bez akýchkoľvek vedľajších účinkov, neskôr sa zistilo, že vážne ohrozujú zdravie a sú silne návykové a následne boli zakázané. Zdá sa, že opakovaniu tohto omylu napomáhalo presvedčenie, že neópiová omamná látka je zákonite neškodná len preto, že je syntetická.
Z látok, ktoré majú syntetický pôvod, si zvláštnu pozornosť získal dietylamid kyseliny lysergovej alebo LSD 25. Túto drogu, ktorá sa získava z huby známej ako ergot alebo námel, objavil v roku 1943 Albert Hoffmann. Dávka tejto drogy sa odmeriava na milióntiny gramu, čo je v porovnaní s inými známymi drogami množstvo neporovnateľne nižšie, a po jej užití vyvoláva vízie výnimočnej autentickosti. Uvedená droga sa najväčšej publicity dočkala v 60-tich a 70-tich rokoch, kedy bolo o jej experimentálnom využití publikovaných množstvo odborných článkov. Najväčšie uplatnenie našla vo všeobecnej psychológii a agonickej terapii, ale výrazne prispela aj k rozvoju nových odvetví psychológie (transpersonálna psychológia).
Kvôli schopnosti drogy cielene nastaviť spôsob, akým jednotlivec vníma svet predstáv a pocitov, tzv. „brainwahing“, prejavila o ňu záujem aj americká tajná služba, ktorá v priebehu niekoľkých rokov štedro financovala jej osobitný výskum. Látka mala byť pôvodne využívaná ako droga pravdy, ale namiesto toho sprostredkúvala pocity hlbšieho vnímania sveta, následkom čoho ju zo zoznamu prostriedkov použiteľných na operatívne účely vyradili ako nevhodnú.