Medzi drogy s najstaršou históriou užívania patrí ópium, ktoré sa začalo prvýkrát užívať v Európe a Malej Ázii. Prvá písomná informácia o pestovaní maku, z ktorého sa ópium vyrába, pochádza zo Sumeru a siaha až do obdobia 3 tisíc rokov p. n. l. Písomné referencie na makovice sa vyskytujú aj v babylonskej a krétsko-mykénskej kultúre. Taktiež egyptské hieroglyfy sa zmieňujú o šťave z makovíc, ktorá sa využívala ako prostriedok proti bolesti a na ukľudnenie.
Prvé zmienky o pestovaní konopy (t. j. marihuany) pochádzajú z Číny a sú datované až do roku 4000 p. n. l. Od nepamäti sa táto rastlina vyskytovala aj v Indii. Hlavné budhistické smery si konopu cenili ako jedinečný meditačný prostriedok. V lekárstve sa táto rastlina používala napríklad na liečenie očných zánetov, nespavosti a suchého kašľa. V Mezopotámii sa prvá zmienka o konope objavuje až v 9. storočí p. n. l. V tejto oblasti sa používalo na obradné účely podobne ako to bolo v Egypte a neskôr aj v Európe, kde ho keltská kultúra používala v liečiteľstve.
Najstaršie referencie na ľuľkovité halucinogény, ako sú napríklad ľuľkovec, blen, durman alebo mandragora, sa objavujú predovšetkým v Európe, kde tieto silné drogy poznali a využívali druidi v súvislosti s obradnými praktikami a na výrobu liečivých nápojov. Na americkom kontinente sa z týchto rastlín vyskytoval iba durman, no oveľa širšie využitie tu našiel tabak, ktorý sa každodenne používal pri odpočinku, v náboženstve, či v liečiteľských obradoch.
O výraznejšom užívaní takzvaných vizionárskych rastlinách, akými sú napríklad muchotrávka a psilocybínové huby, neexistujú v Európe a Ázii jasné svedectvá, a to aj napriek tomu, že ich účinky sú oveľa výraznejšie, ako je to napríklad pri konope. Naopak v Strednej a Južnej Amerike, kde sa vyskytuje oveľa viac druhov týchto psychoaktívnych rastlín, sa stali výraznou črtou kultúr pôvodných obyvateľov. Sochárske a maliarske umelecké predmety amerického kontinentu týkajúce sa tejto skupiny drog sa nikde inde v takej intenzite nevyskytujú.
Aj užívanie stimulujúcich drog má svoj počiatok v dávnych dobách. V Južnej Amerike sa žuvali listy koky alebo sa podobný účinok dosahoval prostredníctvom guarany alebo maté. V Indii a Indonézii sa ako stimulant používa betel a v Číne čaj, ktorý obsahuje teín. V Afrike sa užíval orech koly a listy kathy. Naproti tomu v Európe nebolo užívanie stimulujúcich drog v staroveku takmer vôbec rozšírené.
Referencie na alkohol nižšieho stupňa siahajú do obdobia zhruba 2000 rokov p. n. l. Pivo a víno sa konzumovalo v Egypte a v Babylone a odkazy naň sa nachádzajú aj v Biblii v Starom zákone. V týchto spoločnostiach vo vzťahu k alkoholu prevláda skôr pozitívny postoj a kritika sa objavuje len v prípadoch pravidelného zneužívania. Podobný pozitívny vzťah dominoval aj v Japonsku a Číne, kde sa pilo ryžové víno.
Historické súvislosti jasne naznačujú, že tradičné drogy boli odjakživa nerozdielnou súčasťou prírody a kultúry starovekých spoločenstiev. Vzhľadom na to, že sa jednalo výhradne o rastlinné drogy (marihuana, šťava z makovíc, listy koky, ľuľkovité halucinogény, huby a ďalšie), ktoré boli súčasťou miestnej flóry, je prirodzené, že vo vzťahu k nim nevznikol žiadny predsudok, ktorý by ich nasilu vytrhával z kontextu bežného života. Ak boli príslušnej starovekej komunite známe ich účinky, jej jednotlivci boli schopní danú drogu využívať podľa potreby a zvoleného účelu asi tak, ako využívali čokoľvek iné, čo patrilo do dispozície ich vedomostí.
Vzhľadom na špecifickú povahu drog neprekvapuje, že drogy sa v staroveku okrem praktickej liečby využívali aj na obradné účely a k ich konzumácii sa pristupovalo s prirodzeným rešpektom. Mimoriadne stavy vedomia vyvolané drogami boli tiež zdrojom umeleckej inšpirácie alebo sa využívali na rozvoj intuície pri riešení praktických záležitostí, akým bolo napríklad sledovanie pohybu lovných zvierat. V každom prípade možno povedať, že zážitky z týchto stavov mali nesmierny dopad nielen na kultúrny život predindustriálnych spoločností, ale aj na duchovnú históriu celého ľudstva.