Celosvetový boj proti drogám začal v Spojených štátoch amerických približne v období ich najväčšej dostupnosti, ktorá súvisela s rozvojom farmaceutického priemyslu. Zameranie tohto úsilia však nebolo celoplošné, ani sa spravidla nezakladalo na objektívnom poznaní účinkov týchto látok. Ohniskom tohto fenoménu bolo skôr užívanie tradičných drog v konflikte s predstavami spoločenskej morálky. Z historického kontextu vyplýva, že na kriminalizácii prvých drog sa v zásade podieľali dva nasledujúce faktory.
1) Sedemdesiate roky 19. storočia znamenali pre Ameriku začiatok náboženskej renesancie. V spoločnosti vznikali silné abstinenčné a kresťanské hnutia so značnou podporou verejnosti a výrazným vplyvom na výsledky volieb do politických funkcií. Duch doby si vyžadoval bohabojnosť a kresťanské cnosti, a preto politici, ktorí sa zodpovedali svojim voličom, prenášali tento trend aj do oficiálnej politiky štátu.
2) V druhej polovici 19. storočia sa populácia Spojených štátov amerických rozrástla zhruba o polovicu. Z celého sveta sa sem za prácou a lepšou budúcnosťou sťahovalo obrovské množstvo ľudí. Starousadlíci na tento fakt reagovali znepokojením, ktoré bolo často spojené s rasistickými predsudkami. Niektoré drogy začali byť v priebehu nasledujúcich desaťročí asociované s určitými skupinami prisťahovalcov definovanými spoločenskou triedou, náboženským vyznaním alebo rasou. Číňania boli spájaní s ópiom, afroameričania s kokaínom, Mexičania s konopou a Íri s alkoholom. Iné drogy, často silno toxické ako napríklad barbituráty, ktoré neboli spájané so žiadnou sociálnou skupinou, sa vlne prohibičného úsilia na dlhú dobu vyhli.
Prvá tradičná droga, ktorá bola terčom úsilia náboženských spolkov a lobistických skupín, bolo ópium. Fajčenie ópia čínskymi imigrantmi sa spočiatku tolerovalo. Avšak keď ich „ópiové brlohy“ začali navštevovať aj usadení Američania, začala sa verejnosť znepokojovať. Následne bol v San Franciscu v roku 1875 prijatý prvý zákon týkajúci sa drog, ktorý zakazoval prevádzkovanie priestorov, kde sa ópium fajčilo. V priebehu nasledujúcich rokov boli podobné zákony prijaté aj v niektorých ďalších štátoch Spojených štátov amerických.
Prohibičné úsilie amerických kresťanských reformátorov sa však netýkalo iba ópia. Ich terčom boli aj morfium, alkohol, tabak a neskôr aj ďalšie drogy, ktoré boli ešte pred pár desaťročiami opisované ako lekárske zázraky. V roku 1914 bola prijatá prvá norma vo vzťahu k samotným drogám, tzv. Harrisonov zákon, ktorý vyžadoval, aby výroba, šírenie a držba ópia, morfia a kokaínu podliehali zápisu do určitých registrov, a aby sa tieto látky poskytovali len v priebehu výkonu profesionálnej praxe. Nakoľko sa však závislosť v tomto období nepovažovala za chorobu, predpisovanie týchto drog závislým osobám sa malo považovať za protiprávne konanie. Ďalších päť rokov Najvyšší federálny súd nad ústavnosťou tohto zákona váhal a obžalovaných v prvých procesoch z jeho porušenia oslobodzoval. Medzníkom, ktorý zásadne zmenil právne postavenie drog v americkej spoločnosti, sa stal až rok 1919, kedy bola vyhlásená prohibícia.
Následne, od roku 1920 do roku 1930, boli za porušenie Harrisonovho zákona podané žaloby proti asi 40 000 odborníkov. Súčasne závratne narástlo pašovanie, rozmohla sa korupcia a vydieranie, a taktiež sa zmenila typológia užívateľa drog. Zatiaľ čo v minulosti sa jednalo o zástupcov strednej triedy starších ako 40 rokov, od tohto obdobia začali prevládať ľudia oveľa mladší, chudobnejší a často so záznamom v trestom registri, a preto aj s lepším prístupom na čierny trh.
V súvislosti so silnejúcim vplyvom Spojených štátov amerických sa ich domáca politika začala potupne pretavovať aj do zahraničnej stratégie. Odozvou na túto snahu boli Haagske ópiové konferencie, ktoré sa mali problematike venovať z medzinárodného hľadiska. Americká diplomacia prvý väčší úspech zaznamenala záverom prvej konferencie, keď sa zástupcovia zúčastnených štátov zhodli na kontrole výroby a distribúcie ópia, morfia a kokaínu a obchodovania s nimi, ako aj zvážení možnosti kriminalizácie ich držby. Výsledkom bol Medzinárodný dohovor o ópiu prijatý v roku 1912, ale záväzky v ňom obsiahnuté mohli nadobudnúť platnosť iba vtedy, ak by ho ratifikovali všetky zúčastnené, ako aj neskôr prizvané štáty, čo však v dohľadnej dobe nebolo možné očakávať.
Americká protidrogová politika sa stala celosvetovým problémom oveľa neštandardnejším spôsobom, a to krátko po 1. svetovej vojne podpísaním Versailleskej mierovej zmluvy, ktorá mala v prvom rade upraviť povojnové pomery vo svete. Táto zmluva však vo svojom článku 295 stanovuje, že jej zmluvné strany majú povinnosť zabezpečiť, aby pre nich Medzinárodný dohovor o ópiu z roku 1912 nadobudol platnosť, resp. pre tie zmluvné štáty, ktoré ho ešte neratifikovali, znamená ratifikácia Versailleskej zmluvy zároveň aj ratifikáciu zmieneného dohovoru.