RASTAMAMA

ODPOVEĎ: Trestný zákon v súvislosti s trestným činom držby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov pre vlastnú potrebu (§ 171  TZ) používa pojem „obvykle jednorazová dávka“ (§ 135 TZ). Množstvo jednorazových dávok sa pre účely trestného konania určuje predovšetkým znaleckým dokazovaním z oblasti chémie na základe výpočtu množstva účinnej látky zaistenej drogy v porovnaní s toxikologickými a štatistickými údajmi polície zo záchytov danej drogy za určité časové obdobie. Keďže obvykle jednorazová dávka sa vždy určuje vo vzťahu ku konkrétnej osobe páchateľa (teda nie všeobecne), je zrejmé, že počet jednorazových dávok určených len podľa kvality a množstva zaistenej drogy nemusí zodpovedať individuálnej spotrebe konkrétneho konzumenta. Myslí sa tým najmä obvinený konzument, ktorého stupeň závislosti je značne pokročilý a z tohto dôvodu potrebuje na svoju obvykle jednorazovú dávku väčšie množstvo drogy ako bežný konzument (u niektorých drog až rádovo väčšie množstvo, napr. u heroínu). Z toho dôvodu, ak obvinený v trestnom konaní namietne množstvo určených jednorazových dávok s odvolaním sa na svoju pokročilú závislosť, a ak existujú aj iné skutočnosti podporujúce toto tvrdenie, podľa nášho názoru by mal byť do trestného konania pribraný aj znalec z oblasti psychiatrie, aby posúdil stupeň závislosti obvineného. Je potom vecou súdu, resp. orgánov činných v trestnom konaní, aby na základe záverov týchto znaleckých posudkov (chémia/psychiatria) rozhodli o konečnom množstve zaistených obvykle jednorazových dávok v konkrétnom prípade. V tomto ohľade je stupeň závislosti obvineného dôležitá okolnosť, ktorá môže mať významný vplyv pre kvalifikáciu celého skutku. Z toho dôvodu možno odporúčať svoju prípadnú pokročilú závislosť pred políciou neskrývať, ale práve naopak. Závislosťou, ktorá môže mať vplyv na prípadné zníženie počtu jednorazových dávok zaistenej drogy, sa pritom myslí predovšetkým dlhoročná stála závislosť, nie len domnelá závislosť bežných rekreačných užívateľov drog.