V osemdesiatych rokoch sa po krátkom období voľnejšieho postoja k drogám do vedúcej štátnej pozície v Spojených štátoch amerických dostáva Ronald Reagan a vo Veľkej Británii Margaret Thatcherová, ktorí boli známi svojím neochvejným konzervatívnym prístupom. Žiadnou výnimkou v tomto smere nebola ani drogová problematika, čo sa odrazilo na opätovnom sprísnení trestov za drogové trestné činy.
Sprísnenie drogovej represie nielenže do určitej miery funguje ako negatívna reklama, ale táto politika zároveň prispela k určitým zmenám v oblasti výroby a distribúcie drog. Už v období, keď boli mimo zákon postavené prvé prírodné drogy, dochádza k objavom ich náhrad vo forme syntetických drog (analgetiká, stimulanty a halucinogény), ktoré sa dali vyrobiť prakticky v akomkoľvek množstve, a ktoré boli na začiatku legálne a neskôr boli postavené mimo zákon.
Avšak syntetické látky, ktoré sa začali objavovať v osemdesiatych rokoch, už od samého začiatku vznikli ako náhrady tradičných syntetických drog (najmä heroínu, kokaínu a LSD) nedostupných na čiernom trhu. Dopyt po týchto nových drogách do značnej miery závisel od toho, že tradičné syntetické drogy boli zakázané a cenovo ťažko dostupné. Nové syntetické drogy boli spravidla lacnejšie, silnejšie a takmer vždy aj toxickejšie ako pôvodné látky, ktoré mali nahradiť.
Medzi náhradami syntetických opiátov sa najznámejšou stala tzv. china white, čo je látka mnohonásobne silnejšia ako heroín. Na dosiahnutie účinnosti jednej priemernej dávky heroínu postačí približne jedna sedemdesiatmilióntina gramu tejto látky, pričom je podstatne lacnejšia ako zodpovedajúce množstvo heroínu a dá sa relatívne ľahko syntetizovať. Rozšírenie china white zvýšilo percento prudkých otráv a úmrtí, hoci možno predpokladať, že dôvodom nie je len vysoká aktivita chemických činiteľov, ale aj prímesi, ktoré sa do nej pridávajú.
Ako náhrada za kokaín vznikli viaceré syntetické stimulanty, ale najznámejším a najrozšírenejším z nich sa stal crack, ktorý je možné vyrobiť tepelnou úpravou kokaínu. Crack po užití vyvoláva silnejšiu (avšak kratšiu) eufóriu ako kokaín, ale na čiernom trhu je zhruba desaťkrát lacnejší, a preto je skôr drogou chudobných ľudí. Podľa dostupných informácií sa zdá, že toxicita cracku je značne vysoká. Podľa údajov z konca 80-tych rokov túto látku užívalo štyridsaťkrát menej ľudí ako kokaín, no úmrtnosť u nej bola pätnásťkrát vyššia.
V osemdesiatych rokoch patrila k drogám s psychodelickým profilom široká paleta látok, z ktorých sa mnohé popisovali iba skratkami (napríklad DOM, MDMA, TMA, MDE, MDA, 2-CB, STP, DMT a ďalšie). Niektoré z týchto látok pôsobia ako silné afrodiziaká, iné zasa spôsobujú silné halucinácie trvajúce od niekoľkých minút až po desiatky hodín. Aj keď sa pri ich užívaní v malých experimentálnych skupinách nevyskytli žiadne problémy, v podmienkach ilegality sa automaticky zvyšuje riziko ohrozenia zdravia ich užívateľov.
Najznámejšou z vyššie uvedenej skupiny sa stala MDMA (t. j. účinná látka extázy), ktorá s nimi vykazuje určitú chemickú príbuznosť, ale ktorá svojim účinkom skôr uvoľňuje emócie, zosilňuje empatiu a uľahčuje subjektívnu výpoveď. Hoci psychológovia a psychiatri túto látku vo svojej praxi používali už od polovice sedemdesiatych rokov, do pozornosti širšej verejnosti sa dostala až približne o desať rokov neskôr v súvislosti s jej masovým rekreačným užívaním. Za týchto desať rokov spotreba MDMA mnohonásobne vzrástla, čo nemohlo zostať bez povšimnutia príslušných orgánov.
V roku 1985 preto došlo v Spojených štátoch amerických k zaradeniu MDMA do zoznamu látok bez akéhokoľvek lekárskeho alebo vedeckého využitia. Stalo sa tak napriek protestom širokej lekárskej komunity, ktorá mala s touto látkou dlhoročné praktické skúsenosti a vynikajúce výsledky, a zároveň napriek odporúčaniam príslušného súdu, aby MDMA ostala dostupná na lekársky predpis a pre výskumné účely. Následkom tohto zákazu sa v uliciach začala predávať extáza, do ktorej boli popri MDMA primiešané aj rôzne ďalšie látky, a postupne sa tak začali objavovať aj prvé prípady ohrozenia zdravia.
Na záver tohto stručného historického exkurzu o drogách možno uviesť ešte nasledovný citát:
„Grécky duch pokrstil drogy termínom phármakon, ktorý znamená liek aj jed zároveň. Iba na poznaní, okolnostiach a samotnej osobe závisí, či sa premení v jedno alebo druhé. Na ľudskej bytosti a nejakým spôsobom aj na drogách samotných teda závisí, či budú liečiť alebo škodiť. Existujú odjakživa a všade na svete a súdiac podľa dneška ich zajtra bude viac než včera. Alternatívou nie je svet s nimi alebo bez nich. Alternatívou je informovať o ich správnom použití alebo povrchne démonizovať. Rozsievať poznanie alebo nevedomosť.“
Antonio Escohotado: Stručné dějiny drog.
Na obdobie psychodelickej vzbury nadviazala etapa prudkého nárastu užívania tradičných nelegálnych drog, akými boli heroín, kokaín a marihuana, ale zároveň aj legálnych látok – alkoholu, tabaku a kávy. K tomuto nárastu okrem iného prispelo aj obmedzenie produkcie niektorých látok (prevažne amínov, barbiturátov a hypnotík), ktoré boli legálne až do prijatia posledných medzinárodných dohovorov.
Z dlhodobejšieho hľadiska represia v Spojených štátoch amerických nedokázala zastaviť prudký a neočakávaný nárast užívania heroínu, keďže koncom sedemdesiatych rokov sa počet príležitostných užívateľov odhadoval asi na 25 miliónov. Zároveň bolo zrejmé, že aj účinnosť opatrení v oblasti liečby závislosti na heroíne bola len minimálna a mala svoje úskalia. Vynútená liečba závislých užívateľov v nápravnovýchovných zariadeniach trvala len po dobu ich výkonu trestu, pričom z vlastného podnetu sa k odvykacej liečbe prihlásilo iba minimum osôb.
Hlavným prostriedkom pre liečbu zo závislosti na heroíne sa stal metadon, ktorý bol podávaný ako jeho náhrada. Nevýhodou metadonovej liečby bolo, že tento substitút bol z hľadiska účinkov na ľudský organizmus tvrdšou drogou ako heroín, ale eufória vyvolaná jeho užitím bola ďaleko menšia, čo narkomanov viedlo k súbežnému užívaniu ďalších drog. V konečnom dôsledku počet obetí, ktoré umreli na predávkovanie týmto narkotikom, postupne dorovnal počet obetí užívajúcich heroín, ktorí umierali skôr kvôli prísadám v droge (laktóza, chinín, kakao, lekárnické opiáty, jed na krysy a ďalšie).
Začiatkom sedemdesiatych rokov sa odhadovalo, že kokaín užívalo asi 5 miliónov Američanov. Napriek skutočnosti, že v priebehu niekoľkých rokov počet užívateľov niekoľkonásobne vzrástol, bol kokaín považovaný skôr za menší problém, a to kvôli menšej škodlivosti na ľudský organizmus než spôsobovali amfetamíny, barbituráty alebo alkohol. Tak ako sa heroín spájal skôr s nižšou spoločnosťou, kokaín bol spájaný so spoločnosťou vyššou a bol užívaný hercami, umelcami alebo politikmi.
Marihuana je ďalšou drogou, ktorá sa od začiatku šesťdesiatych rokov masovo rozšírila na území USA a niektorých západných krajín Európy. V roku 1972, v rámci zefektívnenia boja proti drogám, americký prezident Richard M. Nixon zriadil Národnú komisiu pre marihuanu a zneužívanie drog, ktorej hlavnou úlohou bolo zhromaždiť a vyhodnotiť všetky dostupné informácie o marihuane. Komisia, podobne ako iné tímy expertov pred ňou, došla k záveru, že ide o látku, ktorej umiernené užívanie je v podstate neškodné a odporučila kompetentným orgánom jej dekriminalizáciu.
Celoštátny prieskum realizovaný v Spojených štátoch amerických v roku 1979 ukázal, že 68% mladých ľudí prišlo niekedy s produktmi z konopy do styku a asi polovica z nich ich pravidelne užívala. Celkovo sa počet pravidelných a príležitostných užívateľov tejto látky odhadoval v priemere od 35 do 40 miliónov, pričom sa ale nepreukázala spojitosť medzi jej užívaním a trestnou činnosťou a rovnako ani neboli zaznamenané prípady predávkovania. Štatistika vypracovaná v rokov 1976 – 1977 uvádza 10 úmrtí spôsobených hašišovým olejom (ktorého toxicita je spôsobená látkami použitými pri jeho extrakcii), 310 úmrtí spôsobených metadonom, 2530 alkoholom, 2700 barbiturátmi, 390 aspirínom a 880 Váliom.
Od roku 1977, kedy sa prezidentom Spojených štátoch amerických stáva Jimmy Carter, sa na krátke obdobie mení aj oficiálny postoj Bieleho domu k problematike týkajúcej sa mäkších drog. Spojené štáty americké sa krátkodobo stávajú jedným z hlavných svetových pestovateľov konopy a jeho držba prestáva byť v štáte Kalifornia trestným činom. K uvoľneniu atmosféry postupne dochádza aj v Kanade a v niektorých krajinách západnej Európy, kde je jej užívanie oficiálne či fakticky povolené. Katastrofické vízie odporcov tolerantného postoja k tejto droge sa teda nenaplnili, čo možno ilustrovať aj na príklade Holandska, kde sú produkty z konopy dlhodobo vo voľnom predaji, ale ich užívanie nijako neohrozuje demokratickú spoločnosť.
Snaha o využitie niektorých drog na vojenské účely nebola len výsadou veľkých svetových mocností, ale v minulosti k nej došlo aj na našom území. Na začiatku 70. rokov sa na dôstojníkoch československej armády robili viaceré pokusy s halucinogénnou drogou LSD.
Priebeh jedného konkrétneho experimentu z vojenského prostredia dokumentuje nasledujúce video.
Záznam z relácie ČT1 "Tady a teď plus".Represívne obdobie v Spojených štátov amerických prehradil nečakaný záujem o halucinogénne drogy ako o nové zdroje hlbšieho poznania. Vďaka nemu sa zároveň sformoval prvý zárodok občianskej opozície proti prohibícii, ktorého priekopníkmi boli intelektuáli z rôznych oblastí. Ich experimenty s halucinogénnymi drogami boli spočiatku izolované, ale neskôr výsledky ich experimentovania a odbornej aplikácie vyvolali v Spojených štátov amerických obrovskú senzáciu a následná spoločenská diskusia výrazne ovplyvnila svoju dobu.
Za významného popularizátora užívania halucinogénnych drog možno považovať Aldousa Huxleyho, ktorý experimentoval s meskalínom a neskôr svoje štúdium rozšíril aj na psilocybín a LSD. Koncom päťdesiatych rokov si jeho myšlienky o vizionárskych prežitkoch a ich účinkoch na rozvoj ľudskej osobnosti získali popularitu medzi študentmi na mnohých prestížnych amerických univerzitách, ako aj v umeleckých a intelektuálnych kruhoch a šírili sa ďalej neuveriteľnou rýchlosťou.
Huxley po svojich prvých skúsenostiach s meskalínom uvidel v týchto látkach významný potenciál pre duchovný rast človeka a stal sa ich zanieteným zástancom. Argumentoval, že všetky naše skúsenosti sú v skutočnosti podmienené chemickými procesmi v ľudskom tele, či už sa jedná o halucinogénne látky alebo rôzne metódy niektorých náboženstiev, akými sú napríklad špeciálne spôsoby dýchania alebo spievanie náboženských piesní, následkom čoho sa zvyšuje hladina kyslíka v krvnom obehu človeka.
Medzi ďalších predstaviteľov experimentovania a výskumu so psilocybínom a LSD patril Timothy Leary. Jeho výskum na dlhú dobu zastrešovala univerzita na Harvarde. Learyho prvé pokusy sa týkali podávania psilocybínu zdravým spoločensky integrovaným jedincom, z ktorých viac ako polovica uviedla, že sa po experimente cítila trvale obohatená a takmer všetci sa ho chceli zúčastniť znova. Neskôr sa ďalším experimentom s týmito látkami podrobili študenti a vyučujúci z Harvardu a iných univerzít, beatnickí umelci a literáti, ako aj niektoré ďalšie známe osobnosti.
Okrem individuálneho experimentovania s LSD a špecializovaného výskumu bolo počas pätnástich rokov touto látkou odborne liečených niekoľko desiatok tisíc osôb, pričom nebol zaznamenaný ani jeden prípad zločinu alebo úmrtia, ktoré by sa jej dali pričítať. Za významného odborníka v oblasti výskumu a liečby prostredníctvom LSD možno považovať amerického psychiatra českého pôvodu Stanislava Grofa, ktorý sa stal zakladateľom nového psychologického smeru – transpersonálnej psychológie.
Odborníkmi z oblasti psychológie a psychoterapie boli vyzdvihované najmä dve vlastnosti LSD. Mala schopnosť oslobodzovať jedincov od potlačovaných zložiek osobnosti, dôsledkom čoho im vo vzťahu ku konkrétnemu problému poskytla dlhodobé alebo trvalé duševné uvoľnenie, a vyvolávať „krátkodobú modelovú psychózu“, s použitím ktorej sa dosiahli v Spojených štátoch amerických najmä v oblasti penitenciárnej starostlivosti obdivuhodné výsledky.
Napriek zaznamenaným úspechom s lekárskym využitím halucinogénnych drog bola v roku 1966 Kongresom Spojených štátov amerických zriadená špeciálna podkomisia poverená zmenou definície LSD a psilocybínu na drogy bez lekárskeho a vedeckého využitia, čo bolo prvým predpokladom, ktorý oprávňoval postaviť tieto látky mimo zákon. S LSD sa napokon začalo prvýkrát nelegálne obchodovať v roku 1967. Nekontrolovateľný mechanizmus čierneho trhu tak okrem iného umožnil, že túto drogu mohol užiť hocikto bez lekárskeho dozoru a často v neadekvátnych situáciách.
Obdobie 15-ročnej psychodelickej opozície, a to čo so sebou priniesla v spoločenskej, umeleckej, vedeckej a lekárskej oblasti, otriaslo doterajším stereotypným rozdeľovaním látok na prípustné, akými boli lieky a potraviny, a neprípustné, akými boli psychoaktívne látky. Hoci v priebehu niekoľkých desaťročí bolo mnoho jednotlivcov zatýkaných a odsudzovaných za držbu nelegálnych látok, nebolo možné ďalej tvrdiť, že v lekárňach sa predávali zdravšie alebo prospešnejšie drogy. Kým predtým sa prohibičné myšlienky vo vzťahu k drogám nikdy nestretávali s výhradnou podporou vedcov, lekárov alebo právnikov, v tomto období začali strácať aj podporu širších vrstiev spoločnosti.
Na medzinárodnej úrovni boli v tomto období prijaté dva právne nástroje. Jednotný dohovor o omamných látkach z roku 1961 nahrádzal takmer všetky predchádzajúce medzinárodné dohovory o drogách, podrobnejšie upravil a unifikoval vnútroštátne a medzinárodné záväzky zmluvných štátov vo vzťahu k omamným látkam a komplexnejšie upravoval ich vzájomnú medzinárodnú spoluprácu. Ďalšou medzinárodnou právnou normou prijatou v roku 1971 bol Dohovor o psychotropných látkach. Prijatie tohto dohovoru vyplynulo priamo z potreby dostať pod kontrolu niektoré nové látky, ktorých väčšina nebola zahrnutá v pôsobnosti Jednotného dohovoru o omamných látkach, mimo iného aj LSD, psilocybínu a meskalínu.
Skutočné dôvody všeobecného zákazu psychodelických drog a potláčania ich užívania nie je možné nájsť v hodnotení ich užitočnosti alebo škodlivosti, pretože inak by k ich najprísnejšiemu zákazu zrejme nikdy nedošlo. Zo súvislostí sa však dá logicky vyvodiť, že skutočným dôvodom ich zavrhnutia bol rozsah, v akom ich ľudia užívali alebo chceli užiť, ako aj obavy z možných zmien v ponímaní spirituality, náboženstva, organizácie spoločnosti, či v ďalších oblastiach novodobej americkej a európskej kultúry.
Začiatkom 50-tych rokov dochádza v Spojených štátoch amerických k ďalšiemu posilňovaniu protidrogovej legislatívy. Uvedené zmeny sa odohrávali na pozadí povojnovej protikomunistickej paranoje, ktorá v tej dobe do značnej miery tvorila tvár Ameriky. Historický kontext naznačuje, že predstavitelia boja proti drogám túto situáciu modelovali podľa vlastných predstáv a využívali ju na politické ciele. Prirodzený následok takto živenej národnej hystérie sa okrem iného odrazil aj na zvyšovaní počtu protidrogových agentov a prijímaní represívnejších drogových zákonov.
V roku 1951 bol v Spojených štátoch amerických prijatý ďalší zásadný protidrogový zákon, tzv. Boggsov zákon. Stanovil minimálny trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov už za prvý prečin, napríklad za držbu akéhokoľvek množstva drogy, pričom sudcovi nebolo umožnené upustiť od potrestania, ani odsúdeného prepustiť na podmienku. Podobne ako Harrisonov zákon z roku 1914, ktorý zbavoval lekárov možnosti rozhodnúť o tom, čo znamená „medicínske užívanie“ niektorých drog, Boggsov zákon znemožňoval sudcom vyniesť primeraný rozsudok.
V kontexte týchto radikálnych krokov bol v roku 1956 bol v Spojených štátoch amerických prijatý ďalší zákon, tzv. Narcotics Control Act, ktorý za prvý drogový prečin zavádzal trest odňatia slobody v trvaní 5-tich rokov a možnosť uložiť výnimočný trest osobám starším ako 18 rokov, ktoré predali heroín nedospelým osobám. V nadväznosti na takéto tvrdé postihy začali drogy na čiernom trhu predávať maloletí kameloti, pričom vzrástli ich ceny a znížila sa ich kvalita. Za pár rokov od prijatia tohto zákona sa vo väzení nachádzalo desaťkrát viac osôb odsúdených za drogové trestné činy, väčšinou však len závislí užívatelia a drobní pouliční díleri.
Tvrdé protidrogové postupy zákonite zmenili samotných užívateľov drog. Tradičný konzument – starší ako 40 rokov, práceschopný a predstaviteľ strednej vrstvy, prestal pod vplyvom represie užívať kriminalizované prírodné drogy a prešiel na alkohol, syntetické opiáty alebo barbituráty. Zároveň sa v týchto podmienkach medzi mladými ľuďmi objavil nový konzument drog (väčšinou heroínu) – priemerne 25-ročný, z neusporiadaných pomerov, s nízkou pracovnou kvalifikáciou a s dobrým prístupom na čierny trh.
V dôsledku negatívnych spoločenských dopadov protidrogovej politiky sa koncom 50-tych rokov začala do problematiky aktívnejšie zapájať lekárska a právnická odborná verejnosť, ktorá ostro kritizovala dovtedajšie postupy. Táto kritika priniesla určité zmeny. Obchod s drogami bol naďalej zakázaný, ale prestala sa trestať samotná konzumácia drog. Užívateľ nezákonných látok sa dostal do podobného postavenia ako alkoholik s tým rozdielom, že alkoholici boli povinní podstupovať odvykaciu liečbu a rehabilitácie, kým užívatelia opiátov, kokaínu alebo konope boli považovaní za ťažko chorých, pričom takáto choroba sa považovala za epidemickú a musela sa liečiť v karanténe. Hoci išlo o nesystémový prístup, ktorý bol niektorými vedeckými kapacitami odsúdený ako neprimeraný, v kontexte dovtedajšieho vnímania drogového problému sa jednalo o určitý krok vpred.
Novým farmaceutickým produktom uvedeným na trh v 30-tich rokoch boli amíny (amfetamín, dexamfetamín, metamfetamín), ktoré sa v lekárňach predávali ako prostriedky proti bežným zdravotným ťažkostiam. V skutočnosti išlo o stimulanty nervového systému, ktoré boli niekoľkonásobne aktívnejšie a zároveň lacnejšie ako kokaín. Vďaka silnému euforizačnému účinku sa zvykli podávať proti rôznym druhom depresií, ale široké využite našli aj počas druhej svetovej vojny, kedy sa vo veľkých množstvách poskytovali vojakom, pretože znižovali chuť do jedla, potláčali nevoľnosť, únavu a skľúčenosť. Po vojne sa ťažisko užívania amínov opätovne presunulo medzi civilné obyvateľstvo. Vďaka masívnym reklamám sa v povojnovom období vyrábali v ohromných množstvách, a keďže boli v podstate voľne dostupné, zapríčinili množstvo zdravotných problémov a úmrtí v dôsledku predávkovania alebo dlhodobého užívania.
Napriek skutočnosti, že amíny boli na trh prvýkrát uvedené v Spojených štátoch amerických, americká diplomacia ešte celé desaťročia nepožiadala o ich medzinárodnú kontrolu. Možno sa domnievať, že tento trend pretrvával hlavne preto, lebo sa jednalo o syntetické látky bez stigmatizácie z minulosti, ktoré boli zároveň vo veľkom rozsahu vyvážané do rozvojových zemí, z čoho plynuli nemalé zisky.
Podobný ohlas ako amíny dosiahli aj barbituráty, o ktorých by sa dalo laicky povedať, že sú to omamné látky s najväčšou schopnosťou omámiť. Podľa dikcie zákona sa však nejednalo o omamné drogy, a tak boli barbituráty ešte dlhé roky dostupné aj bez lekárskeho predpisu. Podľa odhadov z roku 1962 bolo na barbiturátoch v Spojených štátoch amerických závislých približne 250 000 Američanov, pričom si svoj stav závislosti ani neuvedomovali. V porovnaní s morfiom a heroínom sa konzumácii barbiturátov pripisovali oveľa horšie abstinenčné príznaky a takisto aj vyššie riziká náhodného predávkovania.
Medzi drogy objavené v medzivojnovom období možno zahrnúť aj syntetické opiáty. Medzi najznámejšie patria petidín, metadon, cetobemidon, alebo dextromoramid. Všetky z nich boli silne návykové a aktívnejšie ako heroín. Aj pri nich sa opakoval podobný vzorec ako u ostatných vyššie spomenutých syntetických látok. Na začiatku boli uvádzané na trh ako farmaceutické produkty bez akýchkoľvek vedľajších účinkov, neskôr sa zistilo, že vážne ohrozujú zdravie a sú silne návykové a následne boli zakázané. Zdá sa, že opakovaniu tohto omylu napomáhalo presvedčenie, že neópiová omamná látka je zákonite neškodná len preto, že je syntetická.
Z látok, ktoré majú syntetický pôvod, si zvláštnu pozornosť získal dietylamid kyseliny lysergovej alebo LSD 25. Túto drogu, ktorá sa získava z huby známej ako ergot alebo námel, objavil v roku 1943 Albert Hoffmann. Dávka tejto drogy sa odmeriava na milióntiny gramu, čo je v porovnaní s inými známymi drogami množstvo neporovnateľne nižšie, a po jej užití vyvoláva vízie výnimočnej autentickosti. Uvedená droga sa najväčšej publicity dočkala v 60-tich a 70-tich rokoch, kedy bolo o jej experimentálnom využití publikovaných množstvo odborných článkov. Najväčšie uplatnenie našla vo všeobecnej psychológii a agonickej terapii, ale výrazne prispela aj k rozvoju nových odvetví psychológie (transpersonálna psychológia).
Kvôli schopnosti drogy cielene nastaviť spôsob, akým jednotlivec vníma svet predstáv a pocitov, tzv. „brainwahing“, prejavila o ňu záujem aj americká tajná služba, ktorá v priebehu niekoľkých rokov štedro financovala jej osobitný výskum. Látka mala byť pôvodne využívaná ako droga pravdy, ale namiesto toho sprostredkúvala pocity hlbšieho vnímania sveta, následkom čoho ju zo zoznamu prostriedkov použiteľných na operatívne účely vyradili ako nevhodnú.