RASTAMAMA

V roku 1932 bola v Spojených štátoch amerických po 12 rokoch trvania ukončená alkoholová prohibícia. V tejto súvislosti vyšla najavo veľmi znepokojivá bilancia. Tretina tzv. prohibičných agentov malo sporné záznamy vo svojich spisoch, pričom mnohí z nich boli obvinení z lúpeže, falšovania údajov, priekupníctva, či krivej prísahy. Takmer 30 000 osôb umrelo na následky požitia metylalkoholu a iných jedovatých destilátov a mnohí ďalší utrpeli trvalým poškodením organizmu. V sociálnej sfére prohibícia viedla ku kriminalizovaniu veľkého množstva užívateľov zo všetkých spoločenských skupín a k posilneniu organizovaného zločinu.

Z odborného hľadiska spochybňovali lekári a lekárnici význam prohibičnej legislatívy aj vo vzťahu k iným drogám než alkoholu (Harrisonov zákon). Argumentovali tým, že uvedený zákon pomohol vytvoriť rozsiahly čierny trh s drogami a organizovaný systém drogových dílerov a narkomanov, ktorých závislosť úzko pripútala k podsvetiu. V tejto situácii bolo preto nevyhnutné hľadať uspokojivú odpoveď na otázku, aké bude ďalšie právne postavenie drog. Napriek silnejúcemu znepokojeniu odbornej verejnosti sa však výkonné orgány Spojených štátov amerických rozhodli pokračovať v represívnej politike.

K ďalšiemu posilneniu protidrogovej legislatívy došlo následne v roku 1937 prijatím novej právnej normy, tzv. Marihuana Tax Act, ktorou bolo mimo zákon postavená marihuana. Podobne ako to bolo pri Harrisonovom zákone, ani tu sa nejednalo o trestnú normu, ktorá by si vyžadovala dodatok k ústave, ale prakticky znamenala trestanie výroby, poskytovania a vlastnenia marihuany.

Rozhodnutie kriminalizovať marihuanu je veľmi pozoruhodné hneď z niekoľkých dôvodov. Podľa údajov do roku 1937 sa nikdy nepreukázala zvýšená škodlivosť tejto drogy na ľudský organizmus, ani priama súvislosť medzi jej užívaním a páchaním trestných činov. Taktiež ani podľa podrobných štúdií vypracovaných pre potreby americkej armády vo vzťahu k jej jednotkám umiestnených v Paname, kde sa dlhodobejšie dostávali do kontaktu s touto drogou, sa nepotvrdila jej škodlivosť alebo potreba proti nej akokoľvek zasahovať. Tieto materiály vo svojich záveroch brali do úvahy Správu Komisie pre indické konope vydané v rokoch 1893 – 1894 britskou vládou, ktorá mimo iného uvádzala, že jej zneužívanie je výnimočné a umiernená konzumácia nespôsobuje prakticky žiadne škodlivé následky.

Dôvody zmeny právneho postavenia marihuany je teda potrebné hľadať skôr v subjektívnom pohľade americkej spoločnosti. Jednu časť tejto perspektívy tvorilo pretrvávajúce úsilie prohibičných združení, kým druhá vyplývala zo skutočnosti, že tridsiate roky 20. storočia boli obdobím hospodárskej krízy. Pri nedostatku pracovných príležitostí predstavoval príliv mexickým imigrantov na trhu práce značnú konkurenciu. Keďže Mexičania mali vo zvyku fajčiť marihuanu, ekonomické obavy spolu s rasistickým postojom obyvateľov južných častí Spojených štátov amerických dotvárali verejnú mienku volajúcej po jej zákaze, ktorá bola navyše podporovaná dezinformačnou mediálnou kampaňou.

V oblasti medzinárodnoprávnej úpravy pribudli ďalšie tri dohovory. Za zmienku stojí Dohovor o obmedzení výroby a úprave distribúcie omamných látok z roku 1931, ktorý pre štáty stanovoval ročné kvóty na výrobu kontrolovaných látok a vytvoril medzinárodný orgán na kontrolu ich dodržiavania. Ešte významnejší však bol Dohovor o potláčaní nezákonného obchodu s nebezpečnými drogami z roku 1936, ktorý zaväzoval zmluvné krajiny, aby vytvorili špeciálnu protidrogovú administratívu a prísne trestali väzením nielen nezákonný obchod s drogami, ale aj samotnú držbu narkotických látok.

Celosvetový boj proti drogám začal v Spojených štátoch amerických približne v období ich najväčšej dostupnosti, ktorá súvisela s rozvojom farmaceutického priemyslu. Zameranie tohto úsilia však nebolo celoplošné, ani sa spravidla nezakladalo na objektívnom poznaní účinkov týchto látok. Ohniskom tohto fenoménu bolo skôr užívanie tradičných drog v konflikte s predstavami spoločenskej morálky. Z historického kontextu vyplýva, že na kriminalizácii prvých drog sa v zásade podieľali dva nasledujúce faktory.

1) Sedemdesiate roky 19. storočia znamenali pre Ameriku začiatok náboženskej renesancie. V spoločnosti vznikali silné abstinenčné a kresťanské hnutia so značnou podporou verejnosti a výrazným vplyvom na výsledky volieb do politických funkcií. Duch doby si vyžadoval bohabojnosť a kresťanské cnosti, a preto politici, ktorí sa zodpovedali svojim voličom, prenášali tento trend aj do oficiálnej politiky štátu.

2) V druhej polovici 19. storočia sa populácia Spojených štátov amerických rozrástla zhruba o polovicu. Z celého sveta sa sem za prácou a lepšou budúcnosťou sťahovalo obrovské množstvo ľudí. Starousadlíci na tento fakt reagovali znepokojením, ktoré bolo často spojené s rasistickými predsudkami. Niektoré drogy začali byť v priebehu nasledujúcich desaťročí asociované s určitými skupinami prisťahovalcov definovanými spoločenskou triedou, náboženským vyznaním alebo rasou. Číňania boli spájaní s ópiom, afroameričania s kokaínom, Mexičania s konopou a Íri s alkoholom. Iné drogy, často silno toxické ako napríklad barbituráty, ktoré neboli spájané so žiadnou sociálnou skupinou, sa vlne prohibičného úsilia na dlhú dobu vyhli.

Prvá tradičná droga, ktorá bola terčom úsilia náboženských spolkov a lobistických skupín, bolo ópium. Fajčenie ópia čínskymi imigrantmi sa spočiatku tolerovalo. Avšak keď ich „ópiové brlohy“ začali navštevovať aj usadení Američania, začala sa verejnosť znepokojovať. Následne bol v San Franciscu v roku 1875 prijatý prvý zákon týkajúci sa drog, ktorý zakazoval prevádzkovanie priestorov, kde sa ópium fajčilo. V priebehu nasledujúcich rokov boli podobné zákony prijaté aj v niektorých ďalších štátoch Spojených štátov amerických.

Prohibičné úsilie amerických kresťanských reformátorov sa však netýkalo iba ópia. Ich terčom boli aj morfium, alkohol, tabak a neskôr aj ďalšie drogy, ktoré boli ešte pred pár desaťročiami opisované ako lekárske zázraky. V roku 1914 bola prijatá prvá norma vo vzťahu k samotným drogám, tzv. Harrisonov zákon, ktorý vyžadoval, aby výroba, šírenie a držba ópia, morfia a kokaínu podliehali zápisu do určitých registrov, a aby sa tieto látky poskytovali len v priebehu výkonu profesionálnej praxe. Nakoľko sa však závislosť v tomto období nepovažovala za chorobu, predpisovanie týchto drog závislým osobám sa malo považovať za protiprávne konanie. Ďalších päť rokov Najvyšší federálny súd nad ústavnosťou tohto zákona váhal a obžalovaných v prvých procesoch z jeho porušenia oslobodzoval. Medzníkom, ktorý zásadne zmenil právne postavenie drog v americkej spoločnosti, sa stal až rok 1919, kedy bola vyhlásená prohibícia.

Následne, od roku 1920 do roku 1930, boli za porušenie Harrisonovho zákona podané žaloby proti asi 40 000 odborníkov. Súčasne závratne narástlo pašovanie, rozmohla sa korupcia a vydieranie, a taktiež sa zmenila typológia užívateľa drog. Zatiaľ čo v minulosti sa jednalo o zástupcov strednej triedy starších ako 40 rokov, od tohto obdobia začali prevládať ľudia oveľa mladší, chudobnejší a často so záznamom v trestom registri, a preto aj s lepším prístupom na čierny trh.

V súvislosti so silnejúcim vplyvom Spojených štátov amerických sa ich domáca politika začala potupne pretavovať aj do zahraničnej stratégie. Odozvou na túto snahu boli Haagske ópiové konferencie, ktoré sa mali problematike venovať z medzinárodného hľadiska. Americká diplomacia prvý väčší úspech zaznamenala záverom prvej konferencie, keď sa zástupcovia zúčastnených štátov zhodli na kontrole výroby a distribúcie ópia, morfia a kokaínu a obchodovania s nimi, ako aj zvážení možnosti kriminalizácie ich držby. Výsledkom bol Medzinárodný dohovor o ópiu prijatý v roku 1912, ale záväzky v ňom obsiahnuté mohli nadobudnúť platnosť iba vtedy, ak by ho ratifikovali všetky zúčastnené, ako aj neskôr prizvané štáty, čo však v dohľadnej dobe nebolo možné očakávať.

Americká protidrogová politika sa stala celosvetovým problémom oveľa neštandardnejším spôsobom, a to krátko po 1. svetovej vojne podpísaním Versailleskej mierovej zmluvy, ktorá mala v prvom rade upraviť povojnové pomery vo svete. Táto zmluva však vo svojom článku 295 stanovuje, že jej zmluvné strany majú povinnosť zabezpečiť, aby pre nich Medzinárodný dohovor o ópiu z roku 1912 nadobudol platnosť, resp. pre tie zmluvné štáty, ktoré ho ešte neratifikovali, znamená ratifikácia Versailleskej zmluvy zároveň aj ratifikáciu zmieneného dohovoru.

V priebehu 19. storočia dochádza v odbore chémie k objavom, ktoré boli spojené s obrovskými obchodnými úspechmi. Na trh prichádzajú moderné verzie starodávnych všeliekov. Dôvodom boli objavy aktívnych zložiek rôznych rastlín v tomto poradí: morfín (1806), kodeín (1832), atropín (1833), kofeín (1841), kokaín (1860), heroín (1883), meskalín (1896) a barbiturát (1903). Výhody pre farmaceutický priemysel aj pre konečného užívateľa boli jednoznačné. Podstatne sa uľahčila manipulácia s liečivom a zvýšila sa presnosť dávkovania, následkom čoho sa obmedzili riziká užívania pre spotrebiteľa.

Prvým veľkým farmakom tohto storočia bol morfín, resp. morfium, jeden z alkaloidov ópia, ktorý si veľmi rýchlo získal postavenie najvýznamnejšieho lieku, aký bol doteraz objavený. Vzhľadom na to, že dokonale tlmí bolesť, stal sa prirodzenou súčasťou farmaceutickej výbavy nemocníc a vo veľkom rozsahu bol využívaný aj v poľných nemocniciach počas vojnových konfliktoch. Tienistou stránkou morfínu bol morfinizmus, teda závislosť na jeho pravidelnom užívaní. Väčšiu časť morfinistov tvorili lekári, nemocničný personál a ich rodinní príslušníci. Zvyšok tvorila rôznorodá skupina ľudí rôznych profesií.

Asi päťkrát účinnejší ako morfium bol diacetylmorfín, ktorý sa vďaka svojim deklarovaným výnimočným vlastnostiam stal pre verejnosť známy ako heroín. Reklamy ho propagovali ako liek na mnohé choroby a tiež ako ideálny prostriedok na liečbu morfinistov. Heroín bol na trh uvedený koncom 19. storočia a vďaka masívnej reklame rýchlo zaplavil všetky kontinenty, pričom vo voľnom predaji ostal ešte aj potom, ako začali ópium a morfium podliehať kontrole. Lekári ho pred inými farmakami začali uprednostňovať z viacerých dôvodov: k utíšeniu bolesti stačí oveľa menšia dávka, prežitok radosti je oveľa silnejší a dlhú dobu dokáže pôsobiť ako silný stimulátor.

Kokaín bol taktiež novoobjavenou látkou, s ktorou sa veľmi rýchlo začalo obchodovať. Reklamami bol často propagovaný ako prípravok na vyliečenie smútku. Na komerčnom trhu sa postupne objavilo množstvo nápojov obsahujúcich silné výťažky koky alebo čistého kokaínu. Ako najznámejší príklad možno uviesť nápoj Coca-Cola, ktorý v sebe okrem výťažku z koky obsahoval aj oriešok koly, v ktorom sa nachádza kofeín. Po rokoch voľného predaja sa prvé diskusie o vplyve kokaínu na ľudský organizmus začali objavovať až začiatkom 20. storočia.

O takmer celom 19. storočí je možné povedať, že bolo úsvitom moderného priemyselného veku, ale zároveň bolo aj obdobím liberálneho postoja k látkam ovplyvňujúcich telo a myseľ. No kým v minulosti sa drogy užívali skôr výnimočne najmä z kultúrnych a obradných dôvodov alebo ako súčasť ľudovej medicíny, v tomto období sa za masívnej podpory reklamného priemyslu a komerčného trhu začali konzumovať ako bežná súčasť každodenného života. Tento vzťah sa však týkal najmä nových farmaceutických prostriedkov, ktoré boli produktom svojej doby. Tradičné prírodné drogy (napr. hašiš alebo marihuana), ktorých aktívne zložky sa zatiaľ nepodarilo objaviť, boli odbornou verejnosťou považované za nečisté látky a prisudzovalo sa im podradnejšie postavenie.

Do konca 17. storočia začína svet čarodejníc a bosoráctva pomaly miznúť. Dochádza k oddeleniu vlády od cirkvi a úcta k tradičným autoritám bola narušená obdobím racionalizmu a osvietenstva. Ľudia si znovu osobujú právo na svetské aj obradné užívanie drog a prestávajú veriť, že by Boh vyžadoval ľudské utrpenie. Do spoločnosti vstúpil moderný duch.

Prvé základy pre vedecké spoznávanie vlastností jednotlivých druhov drog a využívanie ich účinkov boli neisto položené už v stredovekej medicíne, ktorá bola do istej miery ochránená od náboženského vyčíňania. Avšak až následkom oslabenia vplyvu cirkvi na spoločenský život sa o pohanské drogy začali zaujímať lekári, lekárnici aj chemici.

Osobitné postavenie v Európe malo ópium, ktoré bolo v 18. storočí bežne dostupné v lekárňach aj pre širokú verejnosť. Predávalo sa ako liek na rôzne druhy zdravotných problémov, od obvyklých bolestí až po nespavosť. Na nelekárske účely bola táto droga taktiež často využívaná známymi osobnosťami a umelcami svojej doby. V Európe a Amerike trvá tento tolerantný vzťah k ópiu zhruba dve storočia a Európa sa zároveň stáva hlavným svetovým dovozcom aj vývozcom tejto drogy.

Obyvatelia Číny a Indie pred príchodom Európanov do Ázie konzumovali ópium v oveľa väčších množstvách ako v Starom svete a Amerike. Dôvodom tohto nepomeru bolo, že ópium zo Stredomoria a Malej Ázie obsahovalo dvakrát toľko účinnej látky než bengálske alebo čínske ópium. Keď sa však v Ázii objavili Európania s veľmi kvalitným tovarom, bolo dovezené ópium na čínskom trhu veľmi žiadané.

Ópiový problém v Číne nastal až vtedy, keď čínsky cisár zakázal nakupovať ópium od Európanov, aby zamedzil výmene čaju, korenia, či hodvábu za drogu, pretože výmenný obchod podkopával cisárske rezervy drahých kovov. Keď ďalší z cisárov zakázal okrem dovozu ópia aj pestovanie maku, ktoré bolo až dovtedy povolené, prispel tým k nevídanému rozmachu pašeráctva.

Približne po sto rokoch tohto prohibičného režimu a extenzívneho čierneho obchodu s drogou vykázala čínska obchodná bilancia prvýkrát stratu. Vtedajší čínsky cisár sa v dôsledku toho odhodlal prehodnotiť dovtedajšiu ópiovú politiku. Avšak predtým, ako sa v tejto otázke definitívne rozhodlo, došlo ku vzniku tzv. Prvej ópiovej vojny s Angličanmi, ktorí sa postupne presadili v bojoch o dodávky ópia do Číny. Vojna však netrvala dlho. Angličania rýchlo porazili demoralizované čínske vojsko a v roku 1842 anglická koruna nadiktovala Číne svoje podmienky. Okrem platenia vysokých reparácií došlo k otvoreniu nových prístavov.

Pozoruhodné je, že po porážke Číňanov ostalo ópium na zvláštne prianie Angličanov stále pod prohibíciou, hoci sa mohlo distribuovať úplne voľne. Objem pašovaného ópia sa postupne ešte zvýšil. O dvanásť rokov neskôr v dôsledku odporu Číny platiť reparácie vypukla Druhá ópiová vojna, ktorá bola taktiež ukončená rýchlou kapituláciou Číňanov. Následne sa v Číne otvorili ďalšie prístavy, ktoré umožnili Európanom obchodovať ešte extenzívnejšie.

Tvrdú ranu európskemu obchodnému režimu nakoniec uštedrila až zmena čínskej politiky, ktorá dovoz a konzumáciu ópia zlegalizovala. Neskôr čínsky panovník zašiel ešte ďalej, keď sa rozhodol pestovať mak priamo v Číne. O desať rokov na to, v roku 1890, dokázala Čína pokryť väčšinu vnútorného dopytu. V tejto súvislosti paradoxne vyznieva, že až keď sa európsky ópiový monopol v Číne totálne zrútil, anglický parlament vydal vyhlásenie, že obchodovanie s ópiom vo veľkom je morálne neospravedlniteľné. Pozoruhodná je aj skutočnosť, že zmena vedúca k legálnemu užívaniu ópia v Číne neviedla automaticky k zvýšeniu počtu jeho užívateľov. Tridsať rokov potom, ako sa ópium stalo predmetom voľného obchodu, ho pravidelne užívalo približne 0,5% celkového počtu čínskeho obyvateľstva.

Obdobie stredoveku bolo obdobím temna aj vo vzťahu k drogám a ich účelnému využívaniu. Vierouka kresťanskej cirkvi, ktorá mala v prevažnej časti známeho sveta dominantné postavenie, vychádzala z kontrastu materiálneho sveta utrpenia a vízie raja v posmrtnom živote, a ako prostriedok spasenia zdôrazňovala oddanú vieru. Všetko, čo narúšalo túto predstavu fungovania sveta, bolo pre cirkevné inštitúcie nebezpečné.

V týchto súvislostiach je pochopiteľné, že látky spôsobujúce zmenu ľudského vnímania alebo vyvolávajúce eufóriu (v Európe išlo výhradne o ľuľkovité halucinogénne rastliny) boli hrozbou, ktorej bolo potrebné čeliť. Akákoľvek spojitosť, hoci aj domnelá, s čarovnými bylinami stačila ako dôkaz o spriahnutí s diablom. Rovnako sa pozeralo aj na tzv. sabaty, v ponímaní cirkvi satanské rituály, ktoré však neboli ničím iným než pozostatkom starých pohanských zvykov, ktoré mali podporiť plodnosť rastlín a zvierat.

Obvinenia z čarodejníctva sa však stali skutočnou pohromou, až keď jeden z pápežov podpísal prvú bulu proti čarodejniciam a zároveň udelil inkvizítorom právo konfiškovať ich majetok. Užitie akejkoľvek drogy na náboženské účely alebo len na osobné potešenie sa trestalo mučením a smrťou. Zároveň však nebolo presne definované, čo sa za drogu považuje, a mohla byť za ňu označená akákoľvek podozrivá látka, či neškodná mastička.

Inkvizícia v Novom svete vychádzala z podobných zásad a metód ako v Európe a prenasledovala veľký počet domorodcov užívajúcich drogy, ktoré boli na americkom kontinente tradičné. Napriek tomu sa tu cirkev nestretávala s priamym spojením medzi drogami a erotikou, ako to bolo pri európskych sabatoch. Autoritu cirkvi narúšali skôr pôvodné tradície a domorodé kulty silne integrované s užívaním vizionárskych rastlín (napr. psilocybínových húb), ktoré konkurovali kresťanstvu.

Ani drogy stimulujúce ľudský organizmus sa nevyhli stretu s cirkevnými autoritami. Aj napriek tomu, že užívanie stimulujúcich drog sa nemuselo nevyhnutne spájať s náboženskými účelmi, inkvizítori v nich často videli modloslužobné praktiky. Zaujímavou skutočnosťou je, že napríklad problém s užívaním koky v Južnej Amerike zanikol až vtedy, keď bol kňazom priznaný desiatok z jej predaja.

Podobne aj tabak, najobľúbenejšia droga Ameriky, bol pôvodne zatracovaný ako satanská rastlina. Tabak si však bleskurýchlo získal priazeň množstva ľudí na starých kontinentoch a štáty kontrolujúce obchod s tabakom začali jeho predaj zdaňovať. Pod tlakom rýchlo sa šíriacej záľuby vo fajčení tak bola nakoniec aj cirkev prinútená prehodnotiť svoju exkomunikačnú politiku.

Postoj Rimanov k drogám sa v podstate nelíšil od neutrálneho až pôžitkárskeho postoja Grékov. V cisárskej dobe sa pri stretnutiach na pozdvihnutie nálady často fajčila konopa (t. j. marihuana), ale ako najrozšírenejšie drogy pretrvávali ópium a víno podobne ako v Grécku.

Okrem oblasti medicíny, kde sa ópiom liečili mnohé druhy neduhov, túto drogu častokrát používali aj pri eutanázii. Keď sa v roku 312 uskutočnil cenzus, len v meste Rím sa venovalo predaju ópia 793 obchodov a ich obrat tvoril 15% výnosu z daní. O významnom postavení ópia v rímskej spoločnosti svedčí aj skutočnosť, že bolo (rovnako ako múka) tovarom s kontrolovanou cenou.

Napriek obrovskej spotrebe ópia neexistujú žiadne referencie na problémy s jeho užívaním v súkromí alebo vo verejných vzťahoch. Ľudia užívajúci ópium neboli stavaní na okraj spoločnosti, ani sa nevyskytli klinické prípady závislých na tejto droge. Užívanie ópia bolo v spoločnosti také bežné a akceptované, že v latinčine ani nevznikol výraz označujúci jeho užívateľa.

Víno narozdiel od ópia nemalo v spoločnosti taký jednoznačný status. Napriek tomu, že Rimania pili veľmi radi, víno sa často považovalo za pôvodcu osobných a spoločenských problémov. Ako príklad možno uviesť bujaré vínové pitky a neviazanú zábavu na oslavu boha Bakcha. To nakoniec viedlo k tvrdému a dlhotrvajúcemu prenasledovaniu ich vyznávačov, ale neprinášalo žiadny efekt. Problém s rozmarným pitím sa stabilizoval až vtedy, keď bol Bakchus úradne stotožnený so starým rímskym bohom Liberom.

Obrat vo všeobecnom presvedčení o neutralite drog prinieslo až rozšírenie kresťanstva. Kým ešte v dobách Starého zákona bola opitosť tolerovaná ako jeden zo spôsobov uvoľnenia, následkom tejto spoločenskej zmeny došlo k potláčaniu všetkých podnetov k uvoľnenému konaniu. Začali sa objavovať prísne abstinentské sekty, ktoré považovali konzumáciu alkoholu za smrteľný hriech. Všetky ostatné mysterijné bohoslužby konkurujúce kresťanstvu začali byť považované za hry s pekelnými silami.

Kresťanstvo však zašlo ešte ďalej. Postavilo sa aj proti samotnej eufórii vyvolanej látkami, ktoré spôsobujú zmeny vedomia. Kým pre pohana bola eufória sama o sebe liečivá, kresťanská viera si vyžadovala nevyhnutnú dávku utrpenia, pretože bolesť umŕtvuje telo, a preto je milá Bohu.

Tento nový prístup k drogám má kritické dôsledky pre farmakologickú tradíciu. Kresťanská spoločnosť povoľuje len zopár liekov na všetky druhy chorôb a všetky pohanské znalosti týkajúce sa drog a liečiv sú považované za čarodejníctvo. Zvolávané koncily posielajú vtedajších lekárnikov do otroctva aj s celými rodinami. Tento nový stav, kedy bolo možné používanie drog na liečebné účely považovať za kacírstvo, pretrvával v Európe približne do 10. storočia.

Rozvoj medicíny v antickom Grécku do značnej miery prispel k vytvoreniu neutrálneho postoja voči drogám. Hippokratova škola chápe chorobu a liečbu ako výsledok prírodných procesov a zbavuje ich vplyvu náboženstva a mágie. Základom liečby sa stáva vhodná droga (phármakon), pričom za kľúčové sa považuje jej správne dávkovanie. Droga sama o sebe nie je ani dobrá, ani zlá, ale v závislosti od použitia môže byť liekom alebo jedom.

V starom Grécku nebola žiadna droga taká obľúbená ako ópium. Okrem spoločenského užívania sa používala v lekárstve na liečenie niektorých chorôb a tlmenie bolestí. Ópium sa taktiež v značnom rozsahu využívalo pri príprave protilátok na rôzne druhy jedov, ktorých sa obávali majetnejší občania.

Vzhľadom na rozšírené užívanie drog nemožno povedať, že by starí Gréci nepoznali problém toxikománie. Kritika spoločnosti sa však zamerala skôr na zneužívanie vína, ktoré borilo zábrany medzi jednotlivcami a bolo podnetom k búrlivým orgiám. Objasnením povahy vína a jeho účelu sa zaoberali viaceré filozofické školy, a hoci ich postoje k pitiu vína sa častokrát rôznili, vo všeobecnosti prevládal názor, že aj jeho podstatou je neutrálny duch.

Špecifické postavenie v starovekom Grécku mali eleusínske mystériá, ktoré ako duchovný symbol antickej kultúry pretrvali viac ako tisíc rokov. Pútnikom, ktorí prichádzali do chrámov kvôli zasväteniu, sa podával posvätný nápoj (kykeón), ktorý mal v obradoch zásadnú úlohu, a ktorý pravdepodobne obsahoval podobné účinné látky, aké sa nachádzajú v halucinogénnej droge LSD. Podstata mystérií mala spočívať v jedinom prežitku ohromnej intenzity, ktorý bol spojený s extázou prežitia vlastnej smrti a nového vzkriesenia.

Filozofická odpoveď týkajúce sa samotnej podstaty drog bola najvýstižnejšie sformulovaná práve v antickej medicíne. Tento medicínsky prístup vychádzal z poznania, že povahu drog nie je možné vnímať absolútne, rovnako ako nemôžeme v súčasnosti takto vnímať napríklad internet alebo atómovú energiu. Všetko, na čo mal človek v priebehu histórie nejaký vplyv, bolo možné využiť v náš prospech alebo neprospech. Objekty nášho sveta samé o sebe nenesú žiadnu kvalitu, pretože tú im určujú len ich užívatelia, a to spôsobom, ako s nimi nakladajú.

Medzi drogy s najstaršou históriou užívania patrí ópium, ktoré sa začalo prvýkrát užívať v Európe a Malej Ázii. Prvá písomná informácia o pestovaní maku, z ktorého sa ópium vyrába, pochádza zo Sumeru a siaha až do obdobia 3 tisíc rokov p. n. l. Písomné referencie na makovice sa vyskytujú aj v babylonskej a krétsko-mykénskej kultúre. Taktiež egyptské hieroglyfy sa zmieňujú o šťave z makovíc, ktorá sa využívala ako prostriedok proti bolesti a na ukľudnenie.

Prvé zmienky o pestovaní konopy (t. j. marihuany) pochádzajú z Číny a sú datované až do roku 4000 p. n. l. Od nepamäti sa táto rastlina vyskytovala aj v Indii. Hlavné budhistické smery si konopu cenili ako jedinečný meditačný prostriedok. V lekárstve sa táto rastlina používala napríklad na liečenie očných zánetov, nespavosti a suchého kašľa. V Mezopotámii sa prvá zmienka o konope objavuje až v 9. storočí p. n. l. V tejto oblasti sa používalo na obradné účely podobne ako to bolo v Egypte a neskôr aj v Európe, kde ho keltská kultúra používala v liečiteľstve.

Najstaršie referencie na ľuľkovité halucinogény, ako sú napríklad ľuľkovec, blen, durman alebo mandragora, sa objavujú predovšetkým v Európe, kde tieto silné drogy poznali a využívali druidi v súvislosti s obradnými praktikami a na výrobu liečivých nápojov. Na americkom kontinente sa z týchto rastlín vyskytoval iba durman, no oveľa širšie využitie tu našiel tabak, ktorý sa každodenne používal pri odpočinku, v náboženstve, či v liečiteľských obradoch.

O výraznejšom užívaní takzvaných vizionárskych rastlinách, akými sú napríklad muchotrávka a psilocybínové huby, neexistujú v Európe a Ázii jasné svedectvá, a to aj napriek tomu, že ich účinky sú oveľa výraznejšie, ako je to napríklad pri konope. Naopak v Strednej a Južnej Amerike, kde sa vyskytuje oveľa viac druhov týchto psychoaktívnych rastlín, sa stali výraznou črtou kultúr pôvodných obyvateľov. Sochárske a maliarske umelecké predmety amerického kontinentu týkajúce sa tejto skupiny drog sa nikde inde v takej intenzite nevyskytujú.

Aj užívanie stimulujúcich drog má svoj počiatok v dávnych dobách. V Južnej Amerike sa žuvali listy koky alebo sa podobný účinok dosahoval prostredníctvom guarany alebo maté. V Indii a Indonézii sa ako stimulant používa betel a v Číne čaj, ktorý obsahuje teín. V Afrike sa užíval orech koly a listy kathy. Naproti tomu v Európe nebolo užívanie stimulujúcich drog v staroveku takmer vôbec rozšírené.

Referencie na alkohol nižšieho stupňa siahajú do obdobia zhruba 2000 rokov p. n. l. Pivo a víno sa konzumovalo v Egypte a v Babylone a odkazy naň sa nachádzajú aj v Biblii v Starom zákone. V týchto spoločnostiach vo vzťahu k alkoholu prevláda skôr pozitívny postoj a kritika sa objavuje len v prípadoch pravidelného zneužívania. Podobný pozitívny vzťah dominoval aj v Japonsku a Číne, kde sa pilo ryžové víno.

Historické súvislosti jasne naznačujú, že tradičné drogy boli odjakživa nerozdielnou súčasťou prírody a kultúry starovekých spoločenstiev. Vzhľadom na to, že sa jednalo výhradne o rastlinné drogy (marihuana, šťava z makovíc, listy koky, ľuľkovité halucinogény, huby a ďalšie), ktoré boli súčasťou miestnej flóry, je prirodzené, že vo vzťahu k nim nevznikol žiadny predsudok, ktorý by ich nasilu vytrhával z kontextu bežného života. Ak boli príslušnej starovekej komunite známe ich účinky, jej jednotlivci boli schopní danú drogu využívať podľa potreby a zvoleného účelu asi tak, ako využívali čokoľvek iné, čo patrilo do dispozície ich vedomostí.

Vzhľadom na špecifickú povahu drog neprekvapuje, že drogy sa v staroveku okrem praktickej liečby využívali aj na obradné účely a k ich konzumácii sa pristupovalo s prirodzeným rešpektom. Mimoriadne stavy vedomia vyvolané drogami boli tiež zdrojom umeleckej inšpirácie alebo sa využívali na rozvoj intuície pri riešení praktických záležitostí, akým bolo napríklad sledovanie pohybu lovných zvierat. V každom prípade možno povedať, že zážitky z týchto stavov mali nesmierny dopad nielen na kultúrny život predindustriálnych spoločností, ale aj na duchovnú históriu celého ľudstva.